Menovky
- 1. ročník (8)
- 2. ročník (2)
- 3. ročník (6)
- 4. ročník (8)
- KLASICI V KOMIKSE (2)
- Periodizácia literatúry (5)
- Stopy sv. Cyrila a sv. Metoda na Slovensku (2)
- Vzory žiadostí (1)
- ročník
– na reparát
Plánovanie - plán, druhy plánov, plánovanie vlastnej budúcnosti
Štýlotvorné činitele - charakterizovať
Komunikácia - bariéry
v komunikácii, druhy komunikácie, princípy komunikácie, súkromná /
verejná; ústna / písomná; verbálna / neverbálna; princíp kooperácie, zdvorilosti,
irónie, asertivity
Spôsoby záznamu textu - osnova, tézy, konspekt,
parafráza, citácia, mapa mysle, bibliografický záznam, kľúčové slová
slovo, sémantický trojuholník, funkcie slova
Slovná zásoba - Aktívna/pasívna slovná
zásoba, Slovníky
Vrstvy slovnej zásoby - spisovné a nespisovné slová, opozitá,
homonymá, antonymá, paronymá, jadro slovnej zásoby, hovorové slová, poetizmy,
termíny, archaizmy, historizmy, kancelarizmy, žargón, vulgarizmy, slang,
dialekt
Jazykový štýl, druhy štýlov
Slohový postup, slohový útvar
Obohacovanie SZ. Tvorenie slov - multiverbizácia, univerbizácia, skratka, značka, značkové
slovo, združené pom.,
ľudové a intelektuálne frazeologizmy, metafora, metonýmia, synekdocha,
Literatúra ako umenie - umelecká hodnota diela, druhy umenia,
funkcie umenia
Literárny systém a podsystémy – lit. druhy, lit. útvary
Trópy –personifikácia; metafora a prirovnanie; epiteton, symbol,
alegória, litotes, perifráza
Figúry – anafora, epifora, epizeuxa, epanastrofa, inverzia,
symploké, zvukomaľba, aliterácia, paronomázia, rečnícke zvolanie, otázka,
apostrofa, elipsa
Epická báseň – S. Chalupka, Gavlovič, Benický
Bájka – znaky predstavitelia
Balada, znaky balady, druhy balád – J. Botto, J. Kráľ, M. Rázus
Legenda – Moravsko.panónske legendy, Biblia, Leg o sv.
Svoradovi a Benediktovi,
Báj, mýtus
Opis a charakteristika – znaky, rozdiely
Prozódia – sylabický, sylabotonický a časomerný verš, stopy,
rytmus a rým
Lyricko-epická skladba – Smrť Jánošíkova, Detvan, Hájnikova žena,
Slávy dcéra, rozbory diel
PFIČ MATURITNEJ SKÚŠKY - predpísané útvary
1.
ROZPRÁVANIE
Cieľ - príbeh s pointou (s prekvapením)
Volíme
si kompozíciu - väčšinou chronologickú,
reťazovú alebo retrospektívnu
Dodržiavame
Expozícia = úvod
kolízia = vznik zápletky
kríza = zauzľovanie - stupňovanie napätia
peripetea = vyvrcholenie napätia a nečakaný
obrat v deji
rozuzlenie = záver, poučenie
Používame
všetky typy viet (súvetia na spomalenie deja alebo opisy; jednoduché
a jednočlenné vety v rozhovoroch a pri priamej reči. )
Odlišujeme
pásmo rozprávača a pásmo postáv
Využívame:
priamu reč, častice, citoslovcia, slangové slová, nedopovedané vety,
frazeologizmy, nárečové slová...;
historický
prézent = použitie prítomného času na minulé deje...
PRIAMA REČ
,,Prehovor?“ uvádzacia veta. (,,P...?“ u... .)
Uvádzacia
veta: ,, Prehovor!“ ( U... :
,,P....!“)
,,Prehovor,“ uvádzacia veta, ,,prehovor.“ (,,
P...,“ u..., ,,p.... .“)
2.
BELETRIZOVANÝ ŽIVOTOPIS
Cieľ - formou krátkych príbehov podať fakty zo života
osobnosti
Vyberáme 5-7 faktov zo života (okolnosti
narodenia, rodina, štúdia, záľuby, práca človeka, priatelia, zaujímavosti,
utrpenie...)
Každý fakt podáme
ako krátky príbeh (ale pozor, nie je to klasické rozprávanie
– zápletka... rozuzlenie), pričom každý tvorí samostatný odsek.
Dôležitú úlohu „zahmlievanie“ faktov.
Kompozične a štylisticky
využívame všetko, čo v rozprávaní (priamu reč, všetky typy viet, stupňovanie
napätia...)
Volíme buď JA –
rozprávanie (v 1. osobe) alebo ON – rozprávanie (v 3. osobe)
.
3. UMELECKÝ OPIS
Cieľ - vyvolávať pocity alebo dojmy u čitateľa (radosť, strach, smútok,
teplo, zima, šťastie, beznádej ... )
Musí obsahovať pripodobňovanie – tzn. na začiatku pomocou
metafory pripodobním a následne sa budem počas celého slohu k tomu obrazu
vracať. (Napríklad: Jeseň sú divadelné kulisy, menia sa každý deň. Najskôr je
predstavenie zaliate slnkom ... No už o krátky čas sa pán režisér rozhodne
pre zmenu. Kulisy sú tmavé, mokré a studené – ako by sa noc usadila
v kraji.)
Odseky – pri
každom novom opisovanom obraze
Kompozíciu si
volím sám, prvky sú voľne zameniteľné, ale nesmiem preskakovať z témy do
témy.
Využívam všetky
možné umelecké prostriedky
-
Metafora
/more sĺz; lúka je pestrý koberec/
-
Epiteton /zlatisté
lúče/
-
Personifikácia
/potok sa potkne/
-
Zvukomaľba
/duní Dunaj/
-
Inverzia
/dedinčanka stepilá/
-
Prirovnanie
/lúka je ako pestrý koberec/
-
Zdrobnenina
/slniečko/
-
Anafora
/Domov je chladná voda... Domov sú ruky, na ktorých.../
-
Epifora
/Ale ja chcem ísť von! A už nahnevaná beží von./
-
Epizeuxa
/Stojí, stojí mohyla.../
-
Hyperbola
/Sto rokov kríky obrastali dom/
-
Symbolika
/kvety, zvieratá, farby, stromy.../
-
Senzualizmy
/slová pôsobiace na zmysly/
Používam
enumeráciu (vymenovávanie), vety s viacnásobným vetným členom, prídavné
mená, súvetia...
4.
CHARAKTERISTIKA
Cieľ - predstaviť vlastnosti jednotlivca alebo
skupiny z rôznych uhlov pohľadu (pohľad spolužiaka, učiteľa, rodiča, zamestnávateľa, kamaráta...)
Musí obsahovať: priamu charakteristiku (pomenovanie
vlastností priamo - pomocou prídavných mien /veselý, pracovitý.../)
i nepriamu
charakteristiku (každú vlastnosť dokázať prostredníctvom konania,
správania, zovňajšku človeka)
Kompozícia pri
charakteristike je voľná, ale nesmieme preskakovať z témy na tému
Odseky - každá
nová vlastnosť = nový odsek; každý nový
uhol pohľadu = nový odsek
V štylizácii
používame prídavné mená, enumeráciu – vymenovávanie, vety s viacnásobným
vetným členom, súvetia...
5. ÚVAHA
Cieľom úvahy je priviesť
čitateľa k zamysleniu o danej téme
Rozoberá známu otázku z nového hľadiska, opiera
sa o známe poznatky a skúsenosti, ale k otázke zaujíma vlastné stanovisko.
Úvaha má subjektívny
charakter - subjektívne zhodnotenie
javu = v 1. osobe jednotného
čísla
Slovná zásoba: hodnotiace
výrazy (myslím si, z uvedeného vyplýva, dospel som k poznaniu...),
prídavné mená, príslovky, podstatné mená, ktoré majú úlohu pomenovania aj
hodnotenia
Vetná stavba: vyjadrovanie príčinných vzťahov,
logických súvislostí, zvolacích viet, opytovacích viet, rečníckych otázok, jednočlenných
viet, súvetí
Kompozícia – každá nová
myšlienka, nový pohľad na problematiku =
nový odsek.
Úvod - vzbudenie záujmu o daný problém - môže byť otázka,
citát.
V jadre dané fakty hodnotíme, vyjadrujeme svoj postoj
k nim
-
Nepoužívame
zaužívané frázy, snažíme sa o originálny pohľad na problém a o novosť
myšlienok
Záver - konečné stanovisko autora, rečnícka otázka na podnietenie
ďalšej úvahy nad problémom - problém
môže zostať aj otvorený.
6. DISKUSNÝ
PRÍSPEVOK
Cieľ – vyjadriť
v rámci
diskusie svoj názor, argumentovať
a podnietiť ďalšiu diskusiu.
Je súčasťou
schôdze – tzn. reaguje na hlavný referát alebo iný diskusný príspevok.
Môže mať charakter
úvahy, resp. výkladu, preto diskutujúci často používa slová: myslím
si, podľa môjho názoru, podľa mojej mienky, domnievam sa, som presvedčený...
Používame - 1. os. sg. (ale môžeme použiť aj 1. os.
pl. – ale len vtedy, keď s diskusným príspevkom zastupujeme skupinu ľudí, ktorá
nás vystúpením poverila. V danom prípade je potrebné jasne uvádzať za koho hovoríme,
nesmieme vystupovať ako anonymná osoba. Napríklad použije slová: my – študenti,
my – dôchodcovia...)
Dodržiavame logickú nadväznosť myšlienok, logické zdôvodňovanie a argumentovanie. odvolávanie sa na literatúru, citácie....
Kompozícia:
1. Oslovenie
- dodržiavame zásady zdvorilosti pri oslovení - hostia majú prednosť pred domácimi, ženy pred mužmi...
- v texte ho môžeme niekoľkokrát zopakovať, vždy ho však v texte oddelíme čiarkami
2. Nadviazanie (na predrečníka, na referát)
Reagujem na... Aj ja by som sa chcel vyjadriť ... Nedá mi, aby som nedoplnil referát pána XY o ďalšie informácie, ktoré sa týkajú... Nemôžem nechať bez povšimnutia tvrdenia môjho predrečníka...
3. Vyjadrenie svojho názoru, postojov a argumentovanie
4. Návrh riešenia problému, výzva, stručné zhrnutie (3-4 vety).
5. Poďakovanie za slovo
(Ďakujem
za možnosť vyjadriť sa k problému...)
Využívame: spisovné slová; pojmovosť - tzn.
prevaha podstatných mien, bezpríznakové slová, termíny, čísla, fakty,...;
zložené súvetia - príčinno-následkové alebo príčinno-dôsledkové vety; polovetné konštrukcie /s príčastím alebo prechodníkom/; všetky typy viet - t. j. oznamovacie, opytovacie, zvolacie, želacie
zložené súvetia - príčinno-následkové alebo príčinno-dôsledkové vety; polovetné konštrukcie /s príčastím alebo prechodníkom/; všetky typy viet - t. j. oznamovacie, opytovacie, zvolacie, želacie
7.
VÝKLAD
Cieľom
je vysvetliť problematiku, jav, ktoré sú odborníkom známe, ale neodborníci ich nepoznajú.
Má byť úplný, správny a jasný. (Musí sa zhodovať s výsledkami
vedeckého bádania, musí sa podávať v takej podobe, aby bol prístupný
chápavosti ľudí, ktorým je určený. Musíme dôkladne ovládať vec, o ktorej
podávame výklad. Postup pri vysvetľovaní musí byť jasný.)
Myšlienky a usporiadajú podľa toho,
ako jedna z druhej príčinne vyplývajú (logicko-príčinné vzťahy). Pri výklade vyberáme príklady jasné
a presvedčivé, používame známu terminológiu pričom dbáme o to, aby
všetky použité odborné názvy boli správne a zrozumiteľné, alebo aby boli
vysvetlené.
Píšeme ho v 1. os pl alebo v 3. os. sg. a je venovaný všeobecnému adresátovi.
Využíva postupy logického myslenia:
analógia = podobnosť (myšlienková operácia, ktorá na základe podobných vlastností dvoch javov usudzuje, že podobnú vlastnosť bude mať aj tretí jav)
premisa – výrok, z ktorého úsudku vyplýva nový výrok,
hypotéza – vedecký nepodložený predpoklad, ktorý sa buď potvrdí alebo vyvráti
indukcia – postup od známeho k neznámemu, jej výsledkom je syntéza = zlučovanie (poznatkov). Postupujeme od časti k celku, od najjednoduchších vecí k zložitejším. Najprv podávame známe poznatky a potom ich zhrnieme do všeobecne platnej poučky.
dedukcia – postup od všeobecného k jednotlivostiam, výsledkom je analýza = rozbor.
Píšeme ho v 1. os pl alebo v 3. os. sg. a je venovaný všeobecnému adresátovi.
Využíva postupy logického myslenia:
analógia = podobnosť (myšlienková operácia, ktorá na základe podobných vlastností dvoch javov usudzuje, že podobnú vlastnosť bude mať aj tretí jav)
premisa – výrok, z ktorého úsudku vyplýva nový výrok,
hypotéza – vedecký nepodložený predpoklad, ktorý sa buď potvrdí alebo vyvráti
indukcia – postup od známeho k neznámemu, jej výsledkom je syntéza = zlučovanie (poznatkov). Postupujeme od časti k celku, od najjednoduchších vecí k zložitejším. Najprv podávame známe poznatky a potom ich zhrnieme do všeobecne platnej poučky.
dedukcia – postup od všeobecného k jednotlivostiam, výsledkom je analýza = rozbor.
Postupujeme od celku k častiam, od
zložitejších vecí k jednoduchým. Najprv podáme všeobecne platnú poučku
a potom jej platnosť vysvetľujeme a dokazujeme na jednotlivých
príkladoch.
Dôležitá je
argumentácia - autor vedecky alebo voľne cituje, prípadne parafrázuje.
Využívame -
pojmy, termíny – odborné slová (presné,
jasné, jednovýznamové), knižné slová, značky;
Súvetia
a zložené súvetia, neosobné vyjadrovanie (je uvedené, bol dokázaný, ...)
množstvo interpunkčných znamienok (čiarky, zátvorky, pomlčky, bodkočiarky ,
dvojbodky atď.)
Kompozícia
úvod – motivácia
- vzbudenie pozornosti, načrtnutie problematiky, citát, zaujímavosť...
jadro – vysvetľovanie daného problému – v literatúre = ideovo-estetický rozbor;
záver – zhrnutie poznatkov, riešenia problému,
jadro – vysvetľovanie daného problému – v literatúre = ideovo-estetický rozbor;
záver – zhrnutie poznatkov, riešenia problému,
8. SLÁVNOSTNÝ
PREJAV
Cieľ –
vyvolávať pocity, spomienky
Je
žánrom rečníckeho štýlu, v ktorom sa realizuje replika iba jedného
účastníka. Predpokladá sa prítomnosť adresáta, ktorého oslovujeme. Od situácie
závisí miera subjektívnosti prejavu.
Existujú rôzne
druhy slávnostných prejavov – jubilejný prejav, gratulačný, pri rôznych
príležitostiach (stužková slávnosť, svadba, narodenie dieťaťa, otvorenie
výstavy...).
Musí
rešpektovať gramatickú, výslovnostnú a spoločenskú normu. Vyznačuje sa
jednoduchosťou, preto kladie dôraz na každé slovo (neprijateľná je frázovitosť,
nezmyselné hromadenie slov): prvá veta = úvod, posledná veta = záver.
Kompozícia:
1. Oslovenie – dodržiavame v ňom pravidlá spoločenského správania a taktu (hostia
majú prednosť pred domácimi, ženy pred mužmi, v jubilejných
a gratulačných prejavoch na prvom mieste oslovujeme jubilanta...). Oslovenie
končíme - výkričníkom.
S oslovením
je vhodné pracovať aj v priebehu prejavu. Oslovenie môže rečník použiť
viackrát, ale nie vždy rovnaké.
2.
Úvod – upútať záujem adresáta
(citát, výrok, porekadlo, príslovie, konkrétny príklad, definícia, príbeh,
otázka...)
3.
Jadro – definovanie príležitosti,
kvôli ktorej je prednášaný prejav, rozvíjanie jednotlivých myšlienok, ich
opakovanie inými slovami, vysvetľovanie témy, hodnotenie napr. istého obdobia,
udalostí, vyslovenie predpokladu, viery, presvedčenia, hypotézy, pohľadu do
budúcnosti...
Nepreskakovať z jednej veci na druhú, postupovať od jednoduchosti
k zložitosti, myšlienku opakovať inými slovami, používať trópy, figúry,
názorné vyjadrovanie, čísla zaokrúhľovať. Môže sa použiť: rečnícka otázka,
vytýčený vetný člen (Naši spolužiaci , tí
sa nikdy nevzdávajú.), litotes = dva zápory (Nemožno nespomenúť...).
Záver – zdôraznenie najdôležitejších myšlienok, zhrnutie
obsahu, výzva k činnosti, vyjadrenie úcty, obdivu, poďakovanie
a vyjadrenie priania, želania.
(Nevhodný záver - To
je asi všetko , čo som chcela povedať.)
Využívame:
- opakovania,
príklady, prirovnania, frazeologizmy, citáty, metaforu, metonýmiu,
personifikáciu, rečnícke otázky (majú dramatizujúcu funkciu), zvolacie vety,
hyperbolu (zveličenie), perifrázu (nepriame vyjadrovanie – krásavica na Dunaji,
krajina tulipánov...), anaforu, epanastrofu (opakovanie posledného slova
výpovede ako prvé v novej), litotes namiesto zlý – nie najlepší, starý -
nie najmladší).
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)