PFIČ MATURITNEJ SKÚŠKY - predpísané útvary

1.     ROZPRÁVANIE

Cieľ  -  príbeh s pointou (s prekvapením)

Volíme si kompozíciu - väčšinou  chronologickú, reťazovú  alebo retrospektívnu

Dodržiavame

Expozícia = úvod

kolízia = vznik zápletky

kríza = zauzľovanie - stupňovanie napätia

peripetea = vyvrcholenie napätia a nečakaný obrat v deji

rozuzlenie =  záver, poučenie

Používame všetky typy viet (súvetia na spomalenie deja alebo opisy; jednoduché a jednočlenné vety v rozhovoroch a pri priamej reči. )

Odlišujeme pásmo rozprávača a pásmo postáv

Využívame: priamu reč, častice, citoslovcia, slangové slová, nedopovedané vety, frazeologizmy, nárečové slová...;

historický prézent = použitie prítomného času na minulé deje...

PRIAMA REČ

 ,,Prehovor?“ uvádzacia veta.   (,,P...?“ u... .)

Uvádzacia veta: ,, Prehovor!“   ( U... : ,,P....!“)

 ,,Prehovor,“ uvádzacia veta, ,,prehovor.“  (,, P...,“ u..., ,,p.... .“)

        2.     BELETRIZOVANÝ ŽIVOTOPIS

Cieľ  -  formou krátkych príbehov podať fakty zo života osobnosti

Vyberáme 5-7 faktov zo života (okolnosti narodenia, rodina, štúdia, záľuby, práca človeka, priatelia, zaujímavosti, utrpenie...)

Každý fakt podáme ako krátky príbeh (ale pozor, nie je to klasické rozprávanie –  zápletka... rozuzlenie), pričom každý tvorí samostatný odsek.

Dôležitú úlohu „zahmlievanie“ faktov.

Kompozične a štylisticky využívame všetko, čo v rozprávaní (priamu reč, všetky typy viet, stupňovanie napätia...)

Volíme buď JA – rozprávanie (v 1. osobe) alebo ON – rozprávanie (v 3. osobe)

. 

3.    UMELECKÝ OPIS

Cieľ - vyvolávať pocity alebo dojmy u čitateľa (radosť, strach, smútok, teplo, zima, šťastie, beznádej ... )

Musí obsahovať pripodobňovanie – tzn. na začiatku pomocou metafory pripodobním a následne sa budem počas celého slohu k tomu obrazu vracať.  (Napríklad: Jeseň sú divadelné kulisy, menia sa každý deň. Najskôr je predstavenie zaliate slnkom ... No už o krátky čas sa pán režisér rozhodne pre zmenu. Kulisy sú tmavé, mokré a studené – ako by sa noc usadila v kraji.)

Odseky – pri každom novom opisovanom obraze

Kompozíciu si volím sám, prvky sú voľne zameniteľné, ale nesmiem preskakovať z témy do témy.

Využívam všetky možné umelecké prostriedky

-          Metafora /more sĺz; lúka je pestrý koberec/

-          Epiteton /zlatisté lúče/

-          Personifikácia /potok sa potkne/

-          Zvukomaľba /duní Dunaj/

-          Inverzia /dedinčanka stepilá/

-          Prirovnanie /lúka je ako pestrý koberec/

-          Zdrobnenina /slniečko/

-          Anafora /Domov je chladná voda... Domov sú ruky, na ktorých.../

-          Epifora /Ale ja chcem ísť von! A už nahnevaná beží von./

-          Epizeuxa /Stojí, stojí mohyla.../

-          Hyperbola /Sto rokov kríky obrastali dom/

-          Symbolika /kvety, zvieratá, farby, stromy.../

-          Senzualizmy /slová pôsobiace na zmysly/

Používam enumeráciu (vymenovávanie), vety s viacnásobným vetným členom, prídavné mená, súvetia...

4.     CHARAKTERISTIKA

Cieľ - predstaviť vlastnosti jednotlivca alebo skupiny z rôznych uhlov pohľadu (pohľad spolužiaka, učiteľa, rodiča, zamestnávateľa, kamaráta...)

Musí obsahovať: priamu charakteristiku (pomenovanie vlastností priamo - pomocou prídavných mien /veselý, pracovitý.../)

     i nepriamu charakteristiku (každú vlastnosť dokázať prostredníctvom konania, správania, zovňajšku človeka)

Kompozícia pri charakteristike je voľná, ale nesmieme preskakovať z témy na tému  

Odseky - každá nová vlastnosť =  nový odsek; každý nový uhol pohľadu = nový odsek

V štylizácii používame prídavné mená, enumeráciu – vymenovávanie, vety s viacnásobným vetným členom, súvetia...

             5.     ÚVAHA

Cieľom úvahy je priviesť čitateľa k zamysleniu o danej téme 

Rozoberá známu otázku z nového hľadiska, opiera sa o známe poznatky a skúsenosti, ale k otázke zaujíma vlastné stanovisko.

Úvaha má subjektívny charakter - subjektívne zhodnotenie  javu =  v 1. osobe jednotného čísla

Slovná zásoba: hodnotiace výrazy (myslím si, z uvedeného vyplýva, dospel som k poznaniu...), prídavné mená, príslovky, podstatné mená, ktoré majú úlohu pomenovania aj hodnotenia

Vetná stavba: vyjadrovanie príčinných vzťahov, logických súvislostí, zvolacích viet, opytovacích viet, rečníckych otázok, jednočlenných viet, súvetí

Kompozícia – každá nová myšlienka, nový pohľad na problematiku  = nový odsek.

Úvod - vzbudenie záujmu o daný problém - môže byť otázka, citát.

V jadre dané fakty hodnotíme, vyjadrujeme svoj postoj k nim

-          Nepoužívame zaužívané frázy, snažíme sa o originálny pohľad na problém a o novosť myšlienok

Záver  - konečné stanovisko autora, rečnícka otázka na podnietenie ďalšej úvahy nad problémom -  problém môže zostať aj otvorený.

           6.     DISKUSNÝ PRÍSPEVOK

Cieľ – vyjadriť v rámci diskusie svoj názor, argumentovať a podnietiť ďalšiu diskusiu.

Je súčasťou schôdze – tzn. reaguje na hlavný referát alebo iný diskusný príspevok.

Môže mať charakter úvahy, resp. výkladu, preto diskutujúci často používa slová: myslím si, podľa môjho názoru, podľa mojej mienky, domnievam sa, som presvedčený...

Používame - 1. os. sg. (ale môžeme použiť aj 1. os. pl. – ale len vtedy, keď s diskusným príspevkom zastupujeme skupinu ľudí, ktorá nás vystúpením poverila. V danom prípade je potrebné jasne uvádzať za koho hovoríme, nesmieme vystupovať ako anonymná osoba. Napríklad použije slová: my – študenti, my – dôchodcovia...)

Dodržiavame logickú nadväznosť myšlienok, logické zdôvodňovanie a argumentovanie. odvolávanie sa na literatúru, citácie....

Kompozícia:
      1. Oslovenie
- dodržiavame zásady zdvorilosti pri oslovení - hostia majú prednosť pred domácimi, ženy pred mužmi...
- v texte ho môžeme niekoľkokrát zopakovať, vždy ho však v texte oddelíme čiarkami
     2. Nadviazanie (na predrečníka, na referát)
Reagujem na... Aj ja by som sa chcel vyjadriť ... Nedá mi, aby som nedoplnil referát pána XY o ďalšie informácie, ktoré sa týkajú... Nemôžem nechať bez povšimnutia tvrdenia môjho predrečníka...
     3. Vyjadrenie svojho názoru, postojov a argumentovanie
     4. Návrh riešenia problému, výzva, stručné zhrnutie (3-4 vety).

     5. Poďakovanie za slovo (Ďakujem za možnosť vyjadriť sa k problému...)

Využívame: spisovné slová; pojmovosť -  tzn. prevaha podstatných mien, bezpríznakové slová, termíny, čísla, fakty,...;
zložené súvetia - príčinno-následkové alebo príčinno-dôsledkové vety; polovetné konštrukcie /s príčastím alebo prechodníkom/; všetky typy viet - t. j. oznamovacie, opytovacie, zvolacie, želacie

           7.     VÝKLAD

Cieľom je vysvetliť problematiku, jav, ktoré sú odborníkom známe, ale neodborníci  ich nepoznajú.

Má byť úplný, správny a jasný. (Musí sa zhodovať s výsledkami vedeckého bádania, musí sa podávať v takej podobe, aby bol prístupný chápavosti ľudí, ktorým je určený. Musíme dôkladne ovládať vec, o ktorej podávame výklad. Postup pri vysvetľovaní musí byť jasný.)

Myšlienky a usporiadajú podľa toho, ako jedna z druhej príčinne vyplývajú (logicko-príčinné vzťahy). Pri výklade vyberáme príklady jasné a presvedčivé, používame známu terminológiu pričom dbáme o to, aby všetky použité odborné názvy boli správne a zrozumiteľné, alebo aby boli vysvetlené.
Píšeme ho v 1. os pl alebo v 3. os. sg. a je venovaný všeobecnému adresátovi.
Využíva postupy logického myslenia:
analógia = podobnosť (myšlienková operácia, ktorá na základe podobných vlastností dvoch javov usudzuje, že podobnú vlastnosť bude mať aj tretí jav)
premisa – výrok, z ktorého úsudku vyplýva nový výrok,
hypotéza – vedecký nepodložený predpoklad, ktorý sa buď potvrdí alebo vyvráti
indukcia – postup od známeho k neznámemu, jej výsledkom je syntéza = zlučovanie (poznatkov). Postupujeme od časti k celku, od najjednoduchších vecí k zložitejším. Najprv podávame známe poznatky a potom ich zhrnieme do všeobecne platnej poučky.
dedukcia – postup od všeobecného k jednotlivostiam, výsledkom je analýza = rozbor.

Postupujeme od celku k častiam, od zložitejších vecí k jednoduchým. Najprv podáme všeobecne platnú poučku a potom jej platnosť vysvetľujeme a dokazujeme na jednotlivých príkladoch.

Dôležitá je argumentácia - autor vedecky alebo voľne cituje, prípadne parafrázuje.

Využívame - pojmy, termíny – odborné slová  (presné, jasné, jednovýznamové), knižné slová, značky;

Súvetia a zložené súvetia, neosobné vyjadrovanie (je uvedené, bol dokázaný, ...) množstvo interpunkčných znamienok (čiarky, zátvorky, pomlčky, bodkočiarky , dvojbodky atď.)

Kompozícia

úvod – motivácia - vzbudenie pozornosti, načrtnutie problematiky, citát, zaujímavosť...
jadro – vysvetľovanie daného problému – v literatúre = ideovo-estetický rozbor;              
záver – zhrnutie poznatkov, riešenia problému,

           8.     SLÁVNOSTNÝ PREJAV

Cieľ – vyvolávať pocity, spomienky

Je žánrom rečníckeho štýlu, v ktorom sa realizuje replika iba jedného účastníka. Predpokladá sa prítomnosť adresáta, ktorého oslovujeme. Od situácie závisí miera subjektívnosti prejavu.

Existujú rôzne druhy slávnostných prejavov – jubilejný prejav, gratulačný, pri rôznych príležitostiach (stužková slávnosť, svadba, narodenie dieťaťa, otvorenie výstavy...).

Musí rešpektovať gramatickú, výslovnostnú a spoločenskú normu. Vyznačuje sa jednoduchosťou, preto kladie dôraz na každé slovo (neprijateľná je frázovitosť, nezmyselné hromadenie slov): prvá veta  = úvod, posledná veta = záver.  

Kompozícia:

1.    Oslovenie – dodržiavame v ňom pravidlá spoločenského správania a taktu (hostia majú prednosť pred domácimi, ženy pred mužmi, v jubilejných a gratulačných prejavoch na prvom mieste oslovujeme jubilanta...).  Oslovenie končíme - výkričníkom.

S oslovením je vhodné pracovať aj v priebehu prejavu. Oslovenie môže rečník použiť viackrát, ale nie vždy rovnaké.

2.    Úvod – upútať záujem adresáta (citát, výrok, porekadlo, príslovie, konkrétny príklad, definícia, príbeh, otázka...)

3.    Jadro – definovanie príležitosti, kvôli ktorej je prednášaný prejav, rozvíjanie jednotlivých myšlienok, ich opakovanie inými slovami, vysvetľovanie témy, hodnotenie napr. istého obdobia, udalostí, vyslovenie predpokladu, viery, presvedčenia, hypotézy, pohľadu do budúcnosti...

Nepreskakovať z jednej veci na druhú, postupovať od jednoduchosti k zložitosti, myšlienku opakovať inými slovami, používať trópy, figúry, názorné vyjadrovanie, čísla zaokrúhľovať. Môže sa použiť: rečnícka otázka, vytýčený vetný člen (Naši spolužiaci , tí sa nikdy nevzdávajú.), litotes = dva zápory (Nemožno nespomenúť...).

Záver – zdôraznenie najdôležitejších myšlienok, zhrnutie obsahu, výzva k činnosti, vyjadrenie úcty, obdivu, poďakovanie a vyjadrenie priania, želania.

(Nevhodný záver - To je asi všetko , čo som chcela povedať.)

Využívame:

-      opakovania, príklady, prirovnania, frazeologizmy, citáty, metaforu, metonýmiu, personifikáciu, rečnícke otázky (majú dramatizujúcu funkciu), zvolacie vety, hyperbolu (zveličenie), perifrázu (nepriame vyjadrovanie – krásavica na Dunaji, krajina tulipánov...), anaforu, epanastrofu (opakovanie posledného slova výpovede ako prvé v novej), litotes namiesto zlý – nie najlepší, starý - nie najmladší).